Neplakala som. Bolo mi luto, ze odchadzam prec, ale neplakala som. Naposledy som plakala na prelome juna a jula, vtedy, ked som vedela, ze niektorych ludi skratka najblizsi rok neuvidim. Plakat na diskoteke bol fakt zvlastny pocit, ale bolo mi to celkom jedno. Prislo mi tak luto, ze zanecham vsetko uzasne a takmer dokonale v Bratislave. Myslela som, ze kvoli tomuto budem este plakat. A nic. Ano, nespocetne vela krat som mala slzy na krajicku...ked som sa lucila s priatelmi, s rodicmi...potom aj v novej skole, cestou elektrickou 'domov'...ale nikdy som nezacala plakat. Myslim, ze to je takto zle. V cloveku sa to len hromadi. A ja citim, ze vo mne je teraz nadbytok slz, kore musia ist von. A ja ich vzdy zadrzim a ony sa stale len hromadia. Musi to prist. A ja cakam, kedy konecne budem citit tie slzy na mojich licach. Celkom sa uz aj tesim, ako budem konecne plakat. A vyplacem sa. Snad nie do vankusa, ale niekomu na rameno. To pmoze viac a potom este jeden hug. Lusi mi pred odchodom napisala, ze nemam zacinat plakat, lebo sa strhne lavina a ja budem plakat kvoli vsetkemu. Kvoli kazdej blbosti.
Neviem, nikdy som nedokazala plakat kvoli hlupostiam. Aspon co sa pamatam. Pride mi divne plakat. Kvoli comu vlastne? Vzdy si poviem, ze po tolkych tyzdnoch v novej krajine sa neplace. A ked som uz tak dlho vydrzala, nebolo by vadne, znicit kvoli nejakej hluposti a blbej nalade taky pekny 'rekord'? Nejak mi to moja zrejme zvratena 'hrdost' nedovoli. Neviem. Ale boli to. Je mi strasne luto, ze neviem poriadne plakat. O to viac ma to boli. Vo vnutri. Ked sa clovek vyplace, so slzami sa vyplavi aj bolest. Zvykne to tak byt. Ale u mna sa to len hromadi. Slzy a aj bolest duse. Ale ked moje ja chce byt vzdy dokonale a bezchybne, ze skratka nedovoli. Dusa moze plakat, oci nie. Oci nesmu. Oci by sa tiez chceli pridat k srdcu a plakat s nim. Ked placu spolu, ma to blahodarny ucinok. Lepsi ako kilo cokolady. Ale moje ja a moj mozog mi nedovolia plakat. Nemam pocit, ze by moji rodicia spravili chybu vo vychove. Ked som bola mala, nezvykli mi hovorit 'neplac' alebo 'prestan plakat'. Vzdy si ma posadili na kolena a pytali sa 'Co nam je? Preco placeme?'. A ja som sa im snazila vysvetlit pricinu mojho utrpenia. Okolie ale posobilo inak, zo vsetkych stran sa na mna cely cas valilo 'prestan plakat', 'velke deti neplacu', 'kvoli takym veciam sa neplace' usw. Bohuzial toto malo evidentne tvrdy dopad na moju psychiku. Okrem vety 'Co nam je?' mam v mozgu velmi hlboko zakodovane aj tie ostatne veti. Predpokladam, ze to je klucom k mojej bezodnej nadrzi pre plac. Vsimla som si, ze tieto podla mna nebezpecne vety su so mnou tak vzite, ze aj ja ich zacinam aplikovat, ked sa v mojej blizkosti vyskytne niekto so slzami v ociach. V takom pripade mi v hlave zablika kontrolka a ja stiahnem tieto slova z pier. Namiesto toho sa pokusam zistit pricinu a pomoct mojmu znicenemu spolocnikovi. Snad mu naozaj pomozem sa poriadne vyplakat. Kto ale pomoze mne a nauci ma plakat?